VIII.skupina FCI - Retrievery a Sliediče a Vodné psy

WETTERHOUN

Pôvod: Pochádza z Frízska, to znamená zo severného Holandska, a zmienky o ňom v literatúre sú už od 16. storočia. Hoci patrí do skupiny vodných psov, rovnako ako rybári ho využívali aj poľovníci a slúžil aj ako strážca. V tomto storočí plemeno skoro vyhynulo, o jeho záchranu sa zaslúžila hŕstka holandských nadšencov. Roku 1946 ho uznala FCI.

Popis: Väčší ako stredný zavalitý pes kvadratickej telesnej stavby. Hlava mocná, suchá, úmerná telu, ňucháč sa dĺžkou rovná lebečnej dutine. Lebka vyzerá, ako by bola širšia než dlhšia. Ňucháč sa zužuje do tupého nosa. Oči stredne veľké, oválne, mierne šikmé, skôr vystupujúce. Uši stredne dlhé, nízko nasadené, plocho priliehajú k hlave, porastené

vlnitou srstou. Krk krátky, hrubý, hlava nesená veľmi nízko. Telo štvorcové, so širokým hrudníkom, ktorý však nesiaha hlbšie ako po lakte. Chrbát krátky a rovný, zadok mierne sa zvažujúci. Chvost dlhý, nesený zakrútený cez zadok. Nohy mocné, dobre zauhlené. Srsť mastná a hrubá, na celom tele okrem hlavy a nôh husto kučeravá. Farba čierna, hnedá aj strakatá, s pruhovaním aj bez neho. Veľkosť: Ideálna kohútiková výška psov 59 cm, súk 55 cm pri hmotnosti okolo 25-35 kg.

Charakteristika: Plemeno pôsobí trochu nevľúdne, čo robí široká, tmavo sfarbená hlava a značná nedôverčivosť voči cudzím ľuďom. V domácom prostredí je wetterhoun trochu zanovitý, ale pokojný, spoľahlivý a bezhranične oddaný.

Zvláštne nároky: Typický vidiecky pes, ktorému je prospešné ubytovanie vonku a vhodná pracovná činnosť. Jeho výcvik si žiada čas.

Využitie: Kedysi špecialista na lov vydier a pomocník rybárov, vtedy aj dnes vynikajúci a nepodplatiteľný strážca.

Výskyt: Veľmi vzácny, vyskytuje sa prakticky iba v Holandsku.

Možná zámena: S iným holandským psom zvaným stabyhoun, ktorý je však menší a jeho srsť nevytvára kučierky.